.sprievodca

prístup k vodnému hradu je jednoduchý. Nachádza sa hlavnej ceste v Šimonovanoch na trase Prievidza - Partizánske. Plánuje sa vybudovať aj osvetlený cyklochodník, ktorý spojí Vodný hrad Šimonovany s časťami mesta Partizánske.

história kaštieľa

je pozostatkom neskororománskeho nížinného hradu a vznikol pravdepodobne v 14. storočí. Našli tu základy obytno-obrannej veže a v jej blízkosti postavili vežu, ktorá mala podobnú funkciu. K nej neskôr pristavili palác a celé to opevnili. K tejto prístavbe sa viaže aj listina cisára Žigmunda, ktorou povoľuje dokončiť sídlo. Kaštieľ po nejakom čase prešiel renesančnými úpravami. Koncom 19.storočia bol reštaurovaný.

bola to dvojposchodová budova so vstupnou vežou a prístup bol zo severu gotickým segmentovým portálom a padacou mrežou. Na prvom poschodí sa nachádzajú zaklenuté miestnosti a čierna kuchyňa. Na toto poschodie vedie točité schodisko. Na fasáde sú gotické a renesančné, trochu romanticky upravené okná. Budova a opevnenie kaštieľa sa zachovali len z časti.

po druhej svetovej vojne boli plochy okolo kaštieľa rozdelené na domovú výstavbu a tak vlastne zaniklo aj opevnenie z čias renesancie a neskorej gotiky. Zachovala sa len časť parku v blízkosti kaštieľa.

kaštieľ prešiel veľkou rekonštrukciou, ktorá bola financovaná hlavne z fondov Európskej únie. V súčasnosti je kaštieľ v správe Mestskej umeleckej agentúry partizánske a príspevkovej organizácie Mesta Partizánske. Vodný hrad by mal slúžiť ako mestské múzeum a čitáreň mestskej knižnice, nachádzajú sa tam reprezentačné priestory, taktiež detský kútik a priestory na sobáše.

zaujímavosti a tipy

celý kaštieľ je nádherne nasvietený a určite k jeho atraktivite prispelo aj to. Že okolo kaštieľa sa vybudovala meandra v podobe suchej priekopy, ktorá hovorí o tom, že stavba bola postavená na vode.

v dobe, keď zomrela posledná majiteľka hradu, začal veľmi chátrať a ľudia v snahe, aby niečo uchránili, pobrali si domov rôzne veci z kaštieľa ako nábytok alebo dôležité listiny. Niektorí ľudia ich po veľkej rekonštrukcii vrátili do hradu a z nich sa vlastne dozvedáme, že majitelia neboli vždy až tak bohatí a posledná majiteľka Mária Lujza si musela privyrábať ako učiteľka hudby a neskôr skončila ako robotníčka vo fabrike na výrobu topánok. V dôležitých dokumentoch sa našla aj súkromná korešpondencia majiteľky hradu, taktiež rodné listy šľachtického rodu, rukopis jej životopisu. Mária Lujza nemala žiadnych príbuzných ani deti a tak rod Šimoniovcov vymrel.