POVAŽIE - KAŠTIEĽ A ZÁMOCKÝ PARK SEREĎ

TURISTICKÁ ZAUJÍMAVOSŤ, TIP NA VÝLET, SPRIEVODCA, MAPA, FOTKY, HODNOTENIA, NAVIGÁCIA, AKTUÁLNE POČASIE

KAŠTIEĽ V SEREDI - Šintavský hrad – krásny i keď schátraný kaštieľ zažil krušné chvíle. Požiar, vojna, i ničenie nábytku pre potreby kúrenia. Žila tu dokonca aj žena, ktorú možno porovnať s našou známou Báthoryčkou. Za jej krutosť bola potrestaná i oslobodená. Hrad, pevnosť, kaštieľ zažil toho naozaj veľa a oplatí sa ho navštíviť. Vznikol prestavbou vodného hradu a pevnosti na danú dobu krásny klasicistický kaštieľ.

SPRIEVODCA 

Na kaštieli v Seredi momentálne prebieha rekonštrukcia, v budúcnosti by mal byť sprístupnený verejnosti. Prehliadka bastióna šintavského hradu v seredskom kaštieli je možný na základe telefonickej objednávky, pretože nie je voľne prístupný verejnosti. Expozícia je zameraná na premenu stredovekého hradu na mohutnú protitureckú pevnosť, spolu s predmetmi – keramika, kachlice, sklo, zbrane a drobné predmety, ktoré sa našli pri archeologických prácach nádvoria kaštieľa. Pre viac informácií je potrebné kontaktovať Mestské múzeum Sereď, ktoré sa nachádza len pár metrov od kaštieľa. Múzeum je otvorený celoročne a je vhodný pre všetky vekové skupiny. Parkovacie miesta nie sú vymedzené, ale kaštieľ sa nachádza priamo v meste, dokonca v parku je zriadený aj amfiteáter, takže parkovacích možností v blízkosti je veľa.

Pravdivá povesť

Kaštieľ obývala žena podobná našej krvavej grófke, Alžbete Báthoryovej. Volala sa Anna Rosina Listhiusová. Ukrutnicu nazývali ak šintavskou bosorkou, lebo sa zaujímala o čarodejníctvo a okultizmus. I ona trpela duševnou chorobou, ktorá vyústila do mučenia a zabíjania nevinných ľudí. Ako formu si zvolila prosté mlátenie obetí tupými predmetmi kým ich nedokaličila a nezomreli. Nemala vyslovene typ ľudí, ako Báthoryčka. Vraždila či ženu či muža, či bábätká či starcov a stareny. Samozrejme sa chýr o jej krutosti rozšíril. Anna bola odsúdená na stratu majetkov a hlavy. Ale i ona, ako aj Báthoryčka, mala svoje kontakty a podarilo sa jej uniknúť pred spravodlivosťou. Panovník jej dal milosť a spokojne dožila svoje roky na Šintavskom hrade.

Pohľad do histórie

Šintavský vodný hrad sa nachádza pri obci Šintava na jednom z vážskych ostrovov. Hrad bol starou strážnou pevnosťou. Prvá písomná zmienka o hrade je z roku 1177 kedy vznikol šintavský komitát - župa. Bola v roku 1251 zriadená aj mýtnica na výber mýta za prechod župou. Zmenou koryta rieky Váh sa postupne oddelil hrad od obce a pridružil sa mestu Sereď a obyvatelia vtedajšej osady pri hrade nazývali hrad Seredským hradom. Kráľ Belo IV. v roku 1261 dal hrad do súkromných rúk. Vďaka kráľovi Karolovi Róbertovi sa hrad v roku 1326 sa stal opäť kráľovským majetkom, ktorý spravovali kasteláni. Hrad v 14.storočí postihol požiar, po ktorom postavili nové, mohutné a väčšie opevnenie. Obraz hradu sa zmenil v 16.storočí, kedy ho vtedajší majitelia Thurzovci prebudovali na modernú renesančnú pevnosť s vodnou priekopou. Tu prichádza do histórie Anna Rosina Listiusová, manželka Stanislava Thurza. Táto žena spáchala podobné zlé skutky ako krvavá grófka Báthoryčka. Anna zakrátko ovdovela, znova sa vydala, ale aj ten manžel ju navždy opustil. Za jej sadistické zločiny bola odsúdená a dostala najvyšší trest, ale dostala milosť od panovníka. Ďalšími majiteľmi sa stali Esterházyovci, ktorý pevnosť premenili najprv v duchu baroka, neskôr v klasicistickom duchu na kaštieľ. V tejto podobe sa zachoval dodnes.

Zariadenie kaštieľa

Z roku 1850 pochádza veľmi cenný podrobný inventár vnútorného zariadenia kaštieľa. Ten bol spísaný pre finančné problémy majiteľa Karola Esterházyho. Súpis majetku zachytáva 64 miestností a chodieb kaštieľa. Oboznamuje čitateľa o reprezentatívnych miestností akými bola Letný salón, Žltý a knižničný salón s 1032 titulmi kníh, ďalej sa spomínajú Grófkina obliekáreň čiernej farby a Grófska spálňa, Strieborná izba so servismi, krištáľom a striebornými príbormi. Kaštieľ mal aj herňu, spálne a hosťovské izby a izby pre služobníctvo. Zariadenie kaštieľa sa žial nezachovalo. Možno na pár výnimiek.

Osud kaštieľa v 20. storočí

Ani 20.storočie neprinieslo slávu kaštieľu. Menili sa majitelia, jedni sa snažili ho udržiavať, iní ho ničili. V roku 1912 seredské panstvo odkúpil barón Henrich Ohrenstein, ktorý po svojej smrti v roku 1919 ho zanechal svojmu synovi Jurajovi. Ten ho nadobro dostal až v roku 1925, pre zmeny po rozpadnutí Rakúska-Uhorska. Ako majiteľ musel dodržiavať podmienky vlastníctva – zachovať umelecké zariadenie, sprístupniť park verejnosti. Keďže rodina Ohrensteinová bola židovskou rodinou, aj ich sa dotkli protižidovské opatrenia na Slovensku. Preto kaštieľ v roku 1941 prevzal do svojej správy Štátny pozemkový úrad v Bratislave. Ten ho následne predal Štúdijnej základine. Budova nebola v najlepšom stave, a po príchode nemeckých vojakov v roku 1944, sa to len zhoršovalo. Pustošenie pokračovalo ruskou armádou, ktorá si v budove zriadila poľnú nemocnicu, a kúrili si drevenými časťami zariadenia, parketami, knihami, vzácnymi stromami z parku, ktoré vyrúbali. Nakoniec parku ublížili miestni, ktorí za 8 dní vyrábali 5 hektárov agátového lesa. Kaštieľ patril štátu, potom okresu Sereď kedy ho využívali ako divadelnú sálu. Sídlila tu Stredná odborná škola Niklovej huty, Dom detí a mládeže, zámocká vináreň, ... Kaštieľ sa postupom času rekonštruovali, i chátral, dokonca ho mesto chcelo predať za jednu korunu, ale bez úspechu. Nakoniec v roku 2004 mesto založilo vlastné múzeum, kde prezentujú predmety nájdené pri archeologickom výskume. Spolu s Občianskym združením sa usilujú projekt na obnovu a využitie kaštieľa.